V dnešnom tzv. civilizovanom, pretechnizovanom svete mnohí hľadajú únik smerom na východ. Aby ste ma správne pochopili nie "ten" ale až tamten - ďaleký. Kultúra Japonska, Činy alebo Kórei nám prináša okrem pocitu exotiky aj nejaký zvláštny pokoj a harmóniu. Byt si ozdobujeme orientálnymi soškami, trápime sa s paličkami nad miskou ryže a prežívame pri tom pocit uspokojenia.
To preto, lebo zrazu nepotrebujeme tú našu úžasnú logiku a analýzu, lebo všetko je zrazu akési nenútene dokonalé a prirodzené. Je nám z toho krásne... a niektorým nestačia len paličky.

Ázijské bojové umenia sú pre mnohých neodlučiteľnou súčasťou života. Neprejavuje sa to nejako zvlášť navonok ale duchom. Vnútorná disciplína je pre väčšinu akýmsi majákom v chaose dneška. Tú disciplínu a všetko čo sa s ňou spája som našiel pred rokmi v cvičení IAIDO. Japonský šerm sa stal pre mňa neodmysliteľnou súčasťou každodennej reality. Meč, ktorý beriem do rúk, zrazu nevypĺňa len moje dlane, ale aj moju myseľ a srdce. Električky, čokoláda, ilúzie, všetko je mečom vytlačené niekam preč, za perifériu vedomia. Ten nástroj z chladného kovu je zrazu časťou môjho tela.

Roky som používal na cvičenie iaito. Je to replika skutočného samurajského meča prispôsobená na cvičenie IAIDO. Je ľahký, lebo má čepeľ z hliníkových zliatin a cvičí sa s ním veľmi pohodlne ... ale vždy akoby tým mečom niečo chýbalo. Za tie roky
som ich pár vystriedal. Všetky boli veľmi kvalitné, ale ten pocit, že ide o repliku ma vždy prenasledoval. Samozrejme vždy som túžil po pravom, japonskom meči. Najmä kvôli jeho duchu, ktorý sa vraj v ňom ukrýva. Veď kto by nebol pyšný na to, že cvičí s pravou katanou z Japonska. Ale taký sa ťažko zháňa. Pravú katanu som ale nakoniec predsa získal. Nie z Japonska.
Vyrobil mi ju môj priateľ, kováč, brusič a človek s veľkým srdcom - Juraj Kubinec.

Keď som začal cvičiť so skutočným Shinkenom - mečom s dušou, ostrím ako britva prišiel som na to čo chýba hliníkovej replike hoci by bola neviem ako drahá a kvalitná. Sú to tie hodiny a hodiny práce poctivého kováča a brusiča. Človeka, ktorý premení beztvarú hrudu vriacej ocele na brilantnú, ostrú, výnimočné kvalitnú čepeľ. Taký meč má naozajstnú dušu. Teraz som pochopil to, o čom píšu starí šermiarskí majstri. V tej mojej je nie len Jurajov pot a otlačky jeho rúk, je v nej v kutá aj časť jeho duše.

Keď tasím svoj meč, v hĺbke duše počujem zvonenie Jurajovho kladiva i tlkot jeho šľachetného srdca. Keď ostrie meča naberá rýchlosť s pokorou privieram oči nad jeho nekompromisnou účinnosťou...

Juraj Váňa